Roberto Malquori - Kultúrna synestézia

Roberto Malquori sa narodil v roku 1929 v Castelfiorentino. Keď roku 1970 vniklo vo Florencii hnutie Gruppo’70, ktoré vymýšlalo teórie o technologickom umení vyznačujúcom sa sebairóniou a sebakritikou a snažilo sa ho kombinovať s inými umeleckými disciplínami - poéziou, sociológiou, fotografiou, divadlom a inými, Malquori sa k nemu pridal organizovaním rôznych výstav a podujatí. Po tom, čo uskutočnil svoju prvú autorskú výstavu v roku 1964 v Galérii L’Indiano vo Florencii, navštívil Bienále v Benátkach, kde si všimol istú súvislosť vlastnej tvorby s dielami Roberta Rauschenberga a Jaspera Johnsa, hlavnými predstaviteľmi amerického Popartu. V roku 1965 sa stáva súčasťou hnutia Bauhaus Situazioniste, ktoré Jörgen Nash založil po odlúčení sa od skupiny Guya Deborda Internazionale Situazionista. Situacionizmus mal za cieľ vytvárať priestor, v ktorom by sa jedinci mohli vedome zúčastňovať na živote a nebyť len pasívnymi pozorovateľmi, masmédiami ponúkaného predstavenia: toto bolo jedným z cieľov Malquoriho tvorby a nevzdáva sa ho ani počas svojho aktívneho pôsobenia v švédskom hnutí; Jeho posledná výstava sa uskutočnila v roku 2001 v Drakabygget v Göteborgu. V roku 1969 sa zaradil medzi umelcov, ktorí podporili iniciatívu Centro Tèchne, založenú Eugeniom Miccinim. Malquori sa uchyľuje k časopisom a k všetkému, čo dennodenne ponúka konzumná publicistika. Pristupuje k tomu so svojskou technikou prenosu tlačiarenských farieb, vytvára nové obrazy plné tvárí, postáv, odkazov, nápisov, čím ich vytrháva z pôvodného kontextu a pripisuje im nové významy. V súvislosti s jeho dielami sa hovorilo o atmosfére lunaparku, ale aj posledného súdu a miniatúrneho kódu. Malquori nám predstavuje svet cez obrazy poskladané z obrazov a ponúka nám súčasný svet prostredníctvom tých istých materiálov, ktoré nás dennodenne zaplavujú a kde sa len ťažko odoláva masmediálnemu vplyvu. Malquori podáva protijed voči očividným okultným našepkávačom masovej komunikácie. Ide o pretrvávajúcu výzvu k našej osobnej a kolektívnej pamäti, ktorá dovoľuje každému pozorovateľovi využiť jeho diela individuálnym a uvedomelým spôsobom. Jeho tvorba sa môže jednoznačne zaradiť do umeleckého prúdu popartu so spoločnými provokatívnymi prvkami new dada. V roku 2007 predstavil v galérii umenia Studio D'arte Aurelio Stefanini výber z tvorby pochádzajúcej zo šesťdesiatych rokov s prezentáciou v katalógu od Waltera Guadagniniho, po ktorej v roku 2008 nasledovala ďalšia výstava súčasných prác venovaných kinematografii s prezentáciou v katalógu od Flaminia Gualdoniho, Jeana Sellema e Raffaela Simonginiho.